sobota dvadsiateho januára 2024

Rozhovor s druhou osobou je pre introverta čosi také ako čakanie na termín u zubára. Práve som jeden absolvovala, ešte furt som červená a nedokážem poriadne ani písať!

Prišlo to fakt nečakane. Nevideli sme sa naozaj niekoľko rokov. Ide o takmer rodinného priateľa a môjho duchovného otca M., ktorý nevynechá príležitosť a vždy ma navštívi keď je v okolí. Bolo to hrozne milé a najmä nečakané. S utierkou v jednej a miskou v druhej ruke som počula hlas a nevedela som si ho zatriediť. Keď som vyšla na halu a zistila som kto to je, s pyšťaním som ho šla objať. Pohostili sme ho, prehodili sme niekoľko slov, lenže potom... Zasekla som sa a cítila som že som červená. Naozaj som sa chcela rozprávať, veľmi veľmi, ale nešlo. Mozog dostal okno, potila som to zo seba jak nenaučený maturant na skúške. Des. Našťastie prišla na pomoc babka, ktorú som volala, takže ona obstarala 75% konverzácie. Som naozaj veľmi rada, že som duchovného otca zas počula a že prišiel. Kiežby som tak bola viac extrovertnejšia. Skoro sa to nedá vydržať. A to najmä pri situáciách ako je táto. Keby som s ním bola často, zvykla by som si a nemala by som problém konverzovať, pritom sa s ním tak dobre rozpráva, to len ja. Ale to nie len s ním, ale s každým. Aj keby som stretla svoju obľúbenú učiteľku, alebo starú spolužiačku. Koniec, zásek, okno, blok. :( Introverti, vy ma hádam chápete. ;)